reklama

Hádanka: Netreba pochopiť, stačí zažiť. Na 6, začína a končí na A.

Venujem všetkým mojim blízkym, všetkým mojim vzdialeným aj tým, čo sa sem preklikali úplnou náhodou .

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Vitajte v Afrike.

Verím, že vaša cesta sem bola znesiteľná rovnako ako tá moja v lietadle pred dvoma mesiacmi. Keď meralo posledné metre na pristávacej dráhe, mierne „polámaná" som si pomyslela: „Som v Afrike" a čakala na úžasný pocit, vzrušenie, dojatie. Cez malé okienko sa mi naskytol pohľad podobný záberom z filmov. Hlina, stromy, trocha betónu. Opakujem si: „Som v Afrike", ale spomínané pocity sa stále nedostavili. Vtedy som pochopila, že tak to je dobré. Nemám očakávania- na jednej strane som tu sama, netuším, kam idem, ľudia, ktorých mám rada, sú ďaleko a ja sa naspäť vrátiť nemôžem; na druhej strane nič prirodzenejšie ako byť v Afrike, som v tej chvíli nepoznala. A nad tým, čo je prirodzené a samozrejmé predsa nežasneme, nevzrušuje nás to ani nedojíma.Vystúpila som z lietadala, nadýchla sa teplého a lepkavého vzduchu, ktorý mal zvláštnu chuť. "Fajn, zvyknem si." Ešte vybaviť víza a nájsť svoj kufor. Nič zložité. Iba ďalšia z vecí, ktorých som sa bála zbytočne. Keďže som bola jedna z málilička belochov na letisku a keďže Mário bol jediný beloch s transparentom VERONIKA, našli sme sa hneď.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V Nairobi som strávila týždeň, v Muhoroni dva, v Rongai tri. A po troch rongaiských týždňoch prišiel štvrtý, piaty aj šiesty.

Obujte si pohodlnú letnú obuv, pripravte sa na prašné cesty a keď budete počuť, že po Vás pokrikujú „muzungu", neľakajte sa. Niektorí ľudia tu vidia belocha prvý raz v živote, jednoducho im povedzte „I´m fine."

Konvent, v ktorom bývam, sa podľa mňa nachádza na nádhernom mieste. Keď sa pozriete okolo seba, vidíte len zeleň, sýtomodrú oblohu a poobede vždy snehobiele oblaky na nej. A jasné, na ceste kravu alebo býka, ale tie ste si mohli všimnúť aj po ceste do Rongai (rovnako ako opice, čo drzo chodili po hlavnej ceste), vlastne aj v Nairobi na perifériách, aj v Muhoroni boli, aj po ceste do Kisumu, pretože kravy sú tu všade. Pri cestách, na cestách, sú chudé, tučné alebo vyziabnuté. Podľa toho, v ktorej oblasti sú. Ja som sa opýtala kolegu, za koľko kráv by Masajom predal moju maličkosť. Vraj aj 100 000. Nejako sa mi to nezdá, ale vraj je to pravda, lebo som (ako inak) beloška. Černoška má cenu iba 1000. A cena jednej kravy je tak 200 EUR. Moc tým číslam neverím, ale aspoň pre porovnanie to stačí. V živote je dôležité poznať svoju hodnotu. Teraz už mi len zostáva dúfať, že milý kolega nebude vo finančnej alebo mliečnej núdzi a nezatúži po stáde 100 000 kráv. Banánovníky, palmy, sukuma wiki, kvety, stromy sú vo dvore konventu, sú aj mimo neho. Každý deň vidím vtáčiky žltej, fialovej aj modrej farby. Spievajú aj v noci a cvrčky zasa zvyknú vyhrávať aj cez deň. Mám to rada. Len mi je ťažšie žiť pomalý život (Euro)afričanky. Pozrite okolo seba tu v Rongai- uvidíte, bez čoho všetkého sa dá žiť a byť šťastný aj s málom. Zároveň ale budete prahnúť po takých samozrejmých veciach ako je obyčajná rovná cesta a korčule.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomínaný kolega, ktorému verím, že ma nepredá Masajom, býva v podnájme, kde nemá ani vodu. Nie ani pitnú vodu. Ani vodu. Je rád, že je obdobie dažďov, lebo každý deň si nachytá dažďa a môže sa napiť a umyť. Ten chalan je zdravotná sestra, ale u nás tu zastáva pozíciu doktora. Naivne som sa ho opýtala, či má bicykel s ešte viac naivnou predstavou, že snáď mi ho raz požičia, aby som sa mohla previesť a vidieť viac okolia. Otvoril mi oči, keď odvetil, že nemá a hrdým tónom pokračoval, že ale pozná chalana, čo má bicykel. Aj vám sa pred očami zjavili všetky deti z domu, od susedov, z ulice, čo kričia, že sú sklamané, lebo ani jeden z ich troch bicyklov, čo majú na dvore, nie je taký, aký si priali? Onesmus z nachytanej dažďovej vody schytal týfus, do práce chodil aj počas liečby a liečil ďaľších ľudí, čo prišli s týfusom. Ale mávame tu aj malárie, brucelózy, popáleniny, rôzne nehody, rozkúsnuté pery, tehotné, rodiace a veľký kopec injekcií. Aj tak môže vyzerať deň v našom dispenzári-ambulancii a maternity-malej pôrodnici so základným vybavením. Veľmi základným vybavením. Ale rodí sa tu. Minulý týždeň dvojičky. Ja robím poradne, snažím sa čo-to ordinovať, ak máme v lekárni. Ak nemáme, posielam do nemocnice. Ale to je pre mnohých drahý špás. A keď niekto príde na pôrod, tak rodíme. O šesť hodín ide mama aj bábätko domov. Aj tá s dvojičkami išla. Museli byť doma prekvapení, nikto totiž nevedel, že v brušku rastú dvaja...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ideme ďalej po ceste z konventu smerom do centra. Popod stromami míňame spomínané kravičky, chalani zo školy Sacred heart boys hrajú basketbal pod banánovníkmi. Na konci celého obrovského areálu, v ktorom je konvent, škola aj kontemplatívni bratia otvára a zatvára veľkú bránu starý vrátnik. Vždy mi pri otázke „Habari" (zdvorilostná otázka ako sa máš) odpovie „Salama"(dobre). Keď mu poďakujem, odpovie to isté. Určite ste si to všimli, že tu väčšina ľudí vraví, že sa má dobre, aj keď sa nepýtate.

A sme za bránou. Realita. Tak trocha divočina. Aspoň pre belošku. Do centra chodievam aj sama, to je ešte väčšia „sranda". Ale najradšej tam idem s Lenkou, lebo ve dvou se to lépe táhne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Deti vo veku batoliat až po dospelých, čo sa chovajú ako deti, kričia za chrbtom, vedľa chrbta, pred chrbtom aj do očí: „Muzungu" alebo to rozvinú ešte na: „Muzungu, how are you?" Tie, čo ešte nevedia rozprávať sa rozplačú. Vraj je dosť reálne, že niektorí dospelí strašia svoje deti štýlom - ak nebudeš poslúchať, príde beloch a skolonizuje ťa.

Pozrite sa rovno pred seba, chlap mávajúci z dodávky, čo trúbi, to je matatovec. Matatu je spôsob hromadnej dopravy, šli sme ňou z Nairobi do Rongai (200km) takmer 4 hodiny. Sardinky v čierno-bielom vydaní. Matatu odchádza vždy až vtedy, keď je plné. Tie, čo nie sú diaľkové, môžu byť až preplnené. Takže 14-miestne auto zoberie aj 18 ľudí, batožinu a na strechu bicykel, matrac alebo ďalšiu batožinu. A medzi ľudí ešte aj kozu alebo psa.

A tí chalani na motorkách vedľa matatu, to sú taxikári. Volajú sa „piki-piki". Na motorke odvezú všetkých a všetko. Na motorke odvezú GAUČ! V Sudáne keď zomrie pacient a ešte nemá vydaný úmrtný list, posadia za motorkára telo a za telo si sadne ďalší človek, čo ho istí. Po vydaní úmrtného listu vám takúto pietnu službu už nikto nespraví, tak sa s tým vždy ponáhľajú. U nás piki-piki vozí ženy na pôrod a po šiestich hodinách piki-piki vezie ženu s dieťaťom na rukách domov. A jedna zvládla ešte aj mávať mi počas cesty. Nechápem, ktorou rukou sa držala, keď v jednej mala novorodenca a druhú mala zdvihnutú na pozdrav.

No a ak sa vám zdá čudné, že predsa len veľa ľudí tu má bicykel, tak to je preto, lebo aj to sú taxikári. Ja osobne som zatiaľ skúsila len piki-piki, matatu a párkrát tuk-tuk. To je zasa trojkolka, ale tie sú len v mestách.

To, koľkí z vodičov majú reálne vodičský preukaz radšej vedieť nechcem. Hlavne nech ma odvezú a nech sa nevysypeme niekde. Cesty sú tu takmer všade rozbité alebo žiadne, takže sa improvizuje. Ale oni to celkom vedia. Pichnú sa aj tam, kam by ste povedali, že sa nedá. Spomeňte si na ten gauč. Ani ten sa nedá odviesť na motorke a oni to dokážu. Aj keď nejeden raz som videla prevrátené auto na streche, dokonca kamión či osobák v priekope na kruhovom objazde.

Pokračujme v ceste, o chvíľku sme v centre. Teraz prechádzame popri stánkoch s mangami, banánmi, zeleninou a sušenými rybkami, po ktorých vôbec netúžim, lebo vyzerajú na tom slnku negustiózne. Ospravedlňte domácich za to, že vypiskujú a pokrikujú, ste pre nich noví, na mňa sú niektorí už zvyknutí, lebo aj mňa, aj Lenku poznajú z dispenzára. Takže my sme už okrem „muzungu" mali tú česť počuť aj „daktari". Jedna mama (tu oslovujeme ženy „mama") na mňa kričí : "Vero,hi !", keď ma vidí.

A sme tu. Centrum. Samá hlina, Nejaké domy, supermarket a drevené búdky. Jedna je kadernícky salón, iná je krajčírska dielnička, iná je drogéria. Každá tak 6 metrov štvorcových. A obchodníci s obnoseným oblečením a oblečením, čo vyzerá obnosene. Všetci chcú niečo predať, lebo vidia bledú tvár. Nadsadená cena. Zjednávajte. Vy si povedzte cenu. Chyba nováčikov-kúpia všetko a hneď a potom zistia, o koľko sa oklamali. Ako ja. Niekedy viac ako 100% z ceny. Už si aj ja dávam pozor.

Jáj, moji milí, a tých kohútov, sliepok, čo vám pomedzi nohy prebehnú, si nevšímajte. Tie sú tu tiež všade, je ich plné centrum. Len si dajte pozor, aby ste nestupili tam, kam by ste nechceli...

Dúfam, že naspäť trafíte a nabudúce pôjdeme spolu zasa niekam inam ;)

Veronika Krajčovičová

Veronika Krajčovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Dorástla som do veku,kedy človek zistí, že život sa naplánovať nedá. Všetko, čo ma zráža k zemi prijímam ako výzvu. Život je hra s jednoduchým pravidlom - čím menej od neho očakávam, tým viac mi dáva. Fajn. Tak nechcem nič a budem mať všetko :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu