O bábike, ktorá ne(za)plakala ... (predsudky a nedôvera sa do pôrodnice nosiť nemajú)

Autor: Veronika Krajčovičová | 2.5.2015 o 0:00 | (upravené 8.5.2015 o 7:34) Karma článku: 6,55 | Prečítané:  777x

Narodila sa po šiestej hodine ráno cisárskym rezom. Poviem Vám pravdu. Všetci sme vedeli, že zomrie. Dúfala som, že ráno svitne čo najskôr a ja stále budem cez brucho počuť tlkot srdiečka.

V skutočnosti som ale vedela, že čakáme na jej smrť, aby matka naozaj pochopila, že cisársky rez je nevyhnutný.

Z rúk lekárky som prevzala mŕtve telíčko. Krásnu bábiku, čo spokojne spala spánkom, z ktorého sa nikdy neprebudí. Zo všetkých mŕtvych bábik, ktoré som doteraz držala, táto vyzerala najsladšie. Spala. Pokorne. Pokojne. Akoby ani netrpela. Ale ja viem, že si prežila muky v lone matky iba pre to, že  tá bola presvedčená o svojej pravde. Stačilo rešpektovať názor zdravotníckeho personálu pri príjme a vedľa matkinej postele mohla teraz stáť postieľka s veľkým, 4,5-kilovým, krásnym, donoseným a zdravým dievčatkom. Prečo pacient príde do nemocnice hľadať pomoc a potom odmieta navrhované postupy?

Píšem, lebo som celú noc, pozorujúc brucho so spomaľujúcimi sa srdečnými ozvami plodu, myslela na všetky tie naše rodičky na Slovensku, ktoré podobne hazardujú zo životom svojich detí. Ospravedlňte ma, nemôžem sa nevyjadriť. Tento príbeh je extrémny, ale je to príbeh Južného Sudánu, ktorý je extrémny tiež. Jeho pointa je však úplne rovnaká ako pointa mnohých príbehov , ktoré poznám z práce na Slovensku. Je ňou nedôvera a túžba diktovať odborníkom, čo majú robiť. Celý večer mi hlavou chodili myšlienky spájajúce sa s prístupom niektorých našich rodičiek. Prepáčte tie, ktorých sa to týka, ale motivovali ste ma k napísaniu tohto blogu.

Som pôrodná asistentka s niekoľkoročnou praxou doma a tiež  v afrických podmienkach. Úroveň zdravotnej starostlivosti v Európe a v Afrike sa nedá porovnávať, rovnako ako úroveň zdravotného povedomia pacientiek/klientok/rodičiek (nazvime ako chceme) doma a tu v Afrike. Každopádne vidím, že čosi máme spoločné. Tendenciu neveriť práci zdravotníkov, ktorí sa dennodenne stretávajú s prípadmi ako je ten náš. So situáciami, ktoré my prežívame v živote možno prvý raz. A tendencia veriť odporúčaniam kamarátok a odporúčaniam „modrého koníka“, lebo ak jedna mala zlú skúsenosť v pôrodnici, tak  ja ju budem mať tiež a už nikto nemá skúsenosť opačnú. Keď sa spoja strach, nedôvera a predsudky, sú väčšinou oveľa silnejšie ako triezvy rozum.

Naša matka prišla po desiatej v noci s bolesťami. Bola v termíne, pôrod bol rozbehnutý. Pri vyšetrení som zistila, že jej odteká plodová voda, ktorá namiesto toho, aby bola číra, bola nechutne hnedá s konzistenciou pripomínajúcou kašu. Toto je obrovský výkričník a zvyčajne  aj laik pri pohľade na takú plodovú vodu pochopí, že niečo nie je v poriadku. Hneď som aj zistila čo. Bábätko nebolo v maternici uložené tak, ako by malo byť, prepadla mu do pošvy ručička. Postupujúci pôrod a silnejúce kontrakcie budú pre neho väčšie a väčšie utrpenie a navyše, dieťa v takejto polohe nie je možné porodiť prirodzenou cestou. V nemocnici nemáme v noci lekára. V prípadoch ako tento ich voláme z domu, lebo inak by boli v službe 24 hodín 7 dní v týždni. Dve lekárky nonstop pre všetky oddelenia nemocnice. Viem, že doma by rodička bola na operačke tak do pár minút, nastúpil by tím áristov, inštrumentárka, pôrodníci, novorodenecký tím, privolali by sme aj JIS-kovú sestru a všetko by bolo popredu nachystané pre prípad, že drobec na tom nebude najlepšie..... Späť do reality Južného Sudánu... V noci slúžim ja a kolega, okrem tejto ženy tu máme iné rodičky, popri starostiach o toto bábätko odvádzame ďalšie pôrody. Náš operačný tím tvoria dve lekárky, ja a jedna sestra, čo monitoruje krvný tlak. Žiadne komplikované prístroje. Každopádne sme schopní spraviť cisársky rez v spinálnej anestézii, v príjemnej atmosfére, vo veľmi čistom prostredí. Jediná podmienka rýchleho zákroku je rýchly súhlas (zvyčajne manžela) s jeho vykonaním. Problém. Populácia žijúca väčšinu života v drsných podmienkach v stave vojny, ktorá nepozná riziká komplikácií zdravotného stavu a pochopiteľne neverí, ak im rozprávate o nejakej nemožnosti porodiť. A tu zrazu v noci počúvam argument, ktorý mi, neviem prečo, pripomenul moju prácu na Slovensku: „Pri prvom pôrode bola tá voda tiež farebná a pôrod prebehol bez problémov. Neboli problémy vtedy, nebudú ani teraz. Aj toto bábätko je možné porodiť spontánne.“ Tvrdá hlava. Bolo tak VTEDY, musí byť aj TERAZ. To, že to istotne nebol rovnaký prípad, nevysvetlíte.  Nastáva presviedčanie...argumenty...hnev...rezignácia... OK, nerežeme. Doktorky odišli a ja som sa len stihla opýtať, čo mám robiť, keď pôrod postúpi ešte viac. „Staraj sa o ňu ako o inú rodičku. A veľa zrejme nenarobíš. Môžeš sa len prizerať tejto katastrofe. Dobrú noc.“

Kým matka vzdychá v presvedčení, že čoskoro bude po tom a že sa nič zlé nedeje, ja premýšľam, koľkokrát som doma bola v konfrontácii s názormi typu „neverím nášmu zdravotníctvu, nechcem hento, chcem tamto, nechcem ani kvapku ničoho do žily, lebo to bolo na modrom koňovi, nechcem aby bolo moje dieťa odsávané, nechcem prasknúť obaly, lebo je to neprirodzené...ale v prípade komplikácií robte všetko... “ Čo tak nečakať na komplikáciu a predísť jej tým, že niečo spravíme „neprirodzene“ ??? Zvlášť ak v dnešnej dobe disponujeme poznatkami, ktoré naše prastaré mamy nemali, hoci rodili "prirodzene". A premýšľala som, či je to len náhoda, že čím má rodička viac požiadaviek a väčšiu túžbu riadiť celý pôrod, tým vyšší je predpoklad nejakej komplikácie. Toto nie je žiadna štatistika, je to len môj osobný postreh, preto kľudne namietajte. Len píšem, čo vidím vlastnými očami.

Tehotenstvo je nie vždy ľahké , no je výnimočné obdobie. Pôrod je zázračná cesta a viem, že to nie je choroba, preto rodička cíti, že ho chce mať v svojej réžii a pod kontrolou, čo nie je zlý postoj. Ale myslím si, že zdravotnícky personál na pôrodnici nie je náhodou. Nie je to náhodný slepý výber z davu ľudí čakajúcich na úrade práce. Sú to ľudia vzdelaní v odbore, ktorí dokážu vidieť aj to, čo je skryté, pretože nerobia svoju prácu prvý deň.

Niekedy stačí iba troška viac dôvery voči ľuďom z praxe a zariadeniam, kam sme si prišli po pomoc. Aj najväčší majster, ak mu zviažete ruky, veľa remesla nenarobí.

PS: Vyjadrujem úprimnú sústrasť matke, ktorá si dnes v noci vytrpela veľa. Jej bábika, ktorú som jej ukázala, ne(za)plakala. A ja som si nemohla nevšimnúť slzy v jej očiach...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?