V práci dobre, na dovolenke najlepšie

Autor: Veronika Krajčovičová | 24.8.2012 o 12:32 | (upravené 3.5.2015 o 9:15) Karma článku: 5,32 | Prečítané:  590x

Po mesiacoch práce v jednom dispenzári, v jednej africkej dedine, s jedným a tým istým malým kolektívom ľudí, s nulovými možnosťami aktívneho trávenia voľného času (ak nejaký náhodou je), nesmierne padne vhod zaujímavá dovolenka. A tak som sa aj ja po štyroch mesiacoch dočkala dlhšieho voľna.

 

Začalo to vstupom do Národného parku Nakuru, ktorý ma stál približne 70 EUR, lebo nie som rezident. Cena pre rezidentov je necelých 10 EUR. Nevadí. Za slobodu sa neraz veľa platí. Nakoľko ja som bola nadšená z toho, že nie som v práci a ešte stále vychutnávala opojný pocit voľnosti, tohto balíka peňazí som sa vzdala takmer bez váhania.

Opice hneď pri vstupe boli veľmi prešibané. Odpadkový kôš vedeli otvoriť behom sekundy, problémy mala strážkyňa odháňajúca primáty, keď kôš nevedela zatvoriť. Ako sme sa autom pohli dovnútra parku, postupne opice na ceste prestali dominovať, vystriedali ich plameniaky pri jazere, pelikány, antilopy, byvoly, zebry, žirafy, nosorožec asi 5 metrov od nášho auta, malé prasiatka z rozprávky Leví kráľ a bohatá flóra. Krátko pred zotmením sme prišli do kempu k vodopádu a ďalším opiciam, rozložili stan, dve hodiny bojovali s mokrým drevom na táborák, pojedli zásoby- melón, pivo, jogurt a čakali, čo počas spánku prinesie táto vražedná kombinácia potravín. Všetko našťastie prebehlo hladko. Ráno okolo stanu už pobehovali drzé opice, čo sa tvárili, že šupy z melóna a banánov nevzali. My sme pobalili, sadli do auta a išli ďalej parkom dúfajúc, že ešte stretneme levy. Zrejme sme dúfali slabo, na levy sme šťastie nemali. Ale to už je riziko safari, že na niektoré druhy skrátka šťastie mať nebudete. Z parku som to odšoférovala von za bránu zasa do africkej civilizácie, po čase presadla na miesto spolujazdca a uspokojila sa s pocitom, že je predo mnou ešte 7 dní dovolenky- Mombasa, Indický oceán, niečo nové, možno dobrodružstvo a ďalší ľudia zo SVK, s ktorými sa stretneme na východnom pobreží.

Za 500 km cesty nepohodlným autobusom po rozbitých alebo žiadnych cestách v Keni zaplatíte 13-16 EUR a zadok, nohy aj chrbát vás budú tlačiť minimálne 9 hodín. Bol to nočák, takže na cestu som nevidela, ale kus sme išli AUTOBUSOM LESOM, lebo na ceste niečo bolo. „Vzrušujúce“. Chvíľami som si začínala považovať slovenské železnice. Zlaté naše vlaky.

6:30 ráno. Mombasa centrum. Bolo nás 5. Prišla Ann- Afričanka, ktorá nás zaviedla do bytu, kde sme strávili dve noci. Majiteľka šla do USA a nám poskytla celkom bezplatne svoje súkromné bývanie. Pre tých, čo si hlavu lámu, ako je to možné, tu je vysvetlenie: http://sme.veu.sk/index.php/aktuality/clanky-zaujimavosti-svet/968-hadate-ubytovanie-zdarma . Ann nám poradila, kde čo a ako v Mombase, boli sme na páži, jedli jedlo na ulici. Mombasa je plná Moslimov, ktorí mali ramadán, a tak každý večer bol plný predajcov rôznych šišiek, ovocia, kokosov, džúsov a masala čajov. Navštívili sme baobabovú záhradu. Najstarší baobab tam vraj rastie už 16 stor. pred Kristom. Neviem. Isté ale je, že baobaby sú jedny z najstarších organizmov na zemi. Prechádzali sme sa moslimskými ulicami a ja som vychutnávala atmosféru ramadánu a života týchto Ľudí zasa úplne iných , ako tu v Rongai.

Po dvoch dňoch sme všetci prišli k Ann na rozlúčkový obed do jej domu= izby 5x5 metrov, kde bývala aj so svojimi dvomi deťmi. Keď sa dozvedela, že jej kamarátku- majiteľku bytu- nepoznáme, ani ona nás, nechcela veriť. Bolo to milé, že celý čas netušila, že sa stará o úplných cudzincov, ale nakoniec bola aj ona veľmi rada za takéto stretnutie. Rovnako ako my.

Nasledujúca destinácia našej výpravy -Takaungu - je dedinka na pobreží severne od Mombasy. S matatu sme sa doviezli na rázcestie, motorkami sa dostali až na pláž a to bolo ako iný svet. Takmer žiadni ľudia, len zopár chlapcov, čo cvičili rôzne artistické kúsky. Všade palmy, čistý oceán, teplý piesok pod nohami a ani chýru, ani slychu po iných turistoch. Ubytovanie sme našli u miestnych domácich asi 30 minút od pláže. Chalan, čo tam býval, bol práve 3 týždne na prázdninách, pretože inak žije v Rusku, kde robí artistu. Stal sa vzorom ostatným chlapcom v dedinke, pretože svojpomocne sa prepracoval tam, kde je teraz, čo pre miestnych znamená, že mohol ísť do sveta a otvorili sa mu nové možnosti. On s nami a my s ním sme strávili ďalšie dni našej dovolenky.

Ľudia v Takaungu sú naozaj veľmi milí. Ani raz som nepočula spoza chrbta „muzungu...give me money“. Ak po nás kričali, tak to bolo: „Jambo!... Welcome, feel like at home.“

Domáci rybári nás zobrali na člnku zálivom plnom mangrovníkov ku kmeňu bývajúcemu v kopci nad zálivom. Všade mali kokosy, kešu stromy, kukuricu, rôzne fazuľky a hlinené domčeky.

Chodili sme na večeru k moslimom jesť fazuľu, chapati (niečo ako naše lokše), zázvorový čaj a ovocný džús. Priemerná cena za takéto menu sa v prepočte vyšplhala na 40-50 centov.

Spali sme na pláži, chytili chobotnicu, opiekli chobotnicu. Ochutnali palmové víno, čo chutilo asi iba Ondrovi, alebo sa tak aspoň tváril. Mne pripomínalo žalúdočnú šťavu vracajúcu sa do dutiny ústnej, takže keď som si chcela upiť, snažila som sa k nemu neprivoniavať. Šnorchlovali sme vo vode. O polnoci, keď more ustúpilo riadne ďaleko, chodili sme po koraloch v úplnej tme a tie nám pri každom kroku blikali pod nohami ako húfy svätojánskych mušiek.

Boli sme sa pozrieť v Gede. Je to mestečko ešte viac na sever s dažďovým pralesom, v ktorom v 17. storočí bolo skryté kamenné mesto- neuveriteľne vyspelá civilizácia so sultánom (prepracované toalety, KLIMATIZÁCIA, množstvo studní...), o ktorej kolonizátori v tej dobe netušili. Objavená bola až po jej vlastnom zániku. Zaujímavé, kde z takej vyspelej civilizácie sú Afričania tejto oblasti teraz. Urobili krok dopredu alebo späť? ...

Osobne by som aj dlhšie zostala. Lístky na nočák smer Nairobi boli však kúpené a vraj aj dobrého veľa škodí. Z dovolenkového opojenia som vytriezvela hneď po príchode do Rongai . Teraz už len dúfam, že to nebol jediný africký výlet počas môjho pol roka v Keni :) .

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?